Hoci sa zdá, že história je nemenná (veď ako zmeniť to, že Napoleon prehral pri Waterloo?), pravdou je, že sa musíme neustále pýtať na to, či historické fakty a naša interpretácia sú vždy správne.
Alebo či nie sme až príliš zviazaní tradíciami a mýtmi aj vo vedeckom myslení. O to horšie, že stokrát opakované interpretácie minulých autorít sa stávajú dnes bernou mincou, ktorá sa cituje ako pravda.
Ale pritom minulosť mohla byť aj trochu odlišnejšia. A ovplyvniť ju mohla aj mucha tse-tse. Nie, to nie je žart, naozaj.
Antropológ David Graeber a archeológ David Wengrow sa v knihe Počiatok všetkého – Nová história ľudstva venujú najmä základným otázkam pôvodu vzniku civilizácie a pokúšajú sa hľadať rôzne modely fungovania našej spoločnosti, v ktorých zohrávali svoju úlohu rovnako ideály rovnostárstva, kooperácie, ako aj autoritárstva a až bezprecedentného vytvárania ekonomickej nerovnosti.
S podobnou témou histórie ľudstva cez optiku ekonomického rastu a ekonomickej nerovnosti, ktorá sprevádza ľudské dejiny, prichádza aj kniha ekonóma Odeda Galora Putovanie ľudstva (prel. P. Tkačenko, Ikar 2023), ktorá hovorí – s optimizmom v podtóne – že putovanie ľudstva je síce hrboľaté a nevyhli sme sa (a isto sa ani nevyhneme) vychýleniam, pandémiám, krízam či vojnám, ale v podstate ako civilizácia stále bohatneme.
Teda kým si klimatickou krízou nepodpílime pod sebou konár.
Úsvit ľudstva
Biblický príbeh o raji, v ktorom žili Adam a Eva, kým to nepokašľali stromom poznania, sa objavuje v mnohých mýtoch a vnímame ho ako čosi rozprávkovo nostalgické.
Mali sme sa dobre, len potom sme museli v pote tváre začať pracovať. Táto predstava o dávnom rajskom svete sa – ako upozorňujú Graeber a Wengrow – preniesla aj do premýšľania o našej ľudskej histórii.
A to nielen v ideáloch, o ktorých písal Rousseau či Adam Smith. Dnešní klasici vytvárali akýsi minulý utopický svet pred vznikom „modernej“ civilizácie.
Ideu harmonickej minulosti nájdeme však aj u najnovších mysliteľov, ako sú N. Y. Harari či J. Diamond, ktorí o mýtickej predstave šťastných ľudských spoločenstiev lovcov a zberačov píšu aj dnes s tézou, že keď sa spoločnosti stávajú väčšími, komplexnejšími, bohatšími a „civilizovanejšími“, nevyhnutne sa stávajú menej rovnostárskymi, viac závislými od globálnej moci a tokov všemocných peňazí.
Antropológ a archeológ – teda Graeber a Wengrow – však prišli s novou, mýtobúračskou interpretáciou našej minulosti.
Podľa klasickej interpretácie sa vznik ľudských civilizácií spojený s poľnohospodárstvom premenil aj na premenu spoločnosti, ktorá bola bohatšia a triedne rozdelená.
Kým raní ľudia žili v idealizovaných mobilných skupinách, ktoré boli rovnostárske a demokratické, hospodárenie s prácou a pôdou znamenalo koniec idylky.
Príbeh o vzostupe civilizácie a s ním aj o vzostupe štátu sa Graeber a Wengrow rozhodli kritizovať pomocou nedávnych archeologických a antropologických výskumov.
Nie všetci lovci a hľadači žili v raji. A nie všetky civilizácie boli hierarchické. Boj, násilie a spolupráca sa v priebehu tisícročí menili a nie všetko, čo dnes vnímame ako putovanie dejinami politických systémov, šlo tou cestou, o ktorej sa učíme v školách.
Grécka demokracia či rímske právo sú pekné myšlienky, ale myšlienka rovnosti, slobody a rozumu nie je výsledkom hútania európskych intelektuálov.
Keď sa jezuitskí misionári rozhodli „civilizovať“ amerických Indiánov na východnom pobreží Ameriky, stretli ľudí, ktorí žili v slobodnej, rovnostárskej a demokratickej spoločnosti.
Idey, ktoré pracovali s rešpektom ku každej individualite a vzpierali sa mocenskej hierarchii, šokovali dobyvateľov svojou slobodomyseľnosťou.
Práve tento kontakt európskej a americkej civilizácie v 17. storočí bol jedným z prvkov, ktorý pomohol európskej intelektuálnej elite dospieť k ideám slobody a rovnosti, ktorú neskôr reprezentovalo osvietenstvo a viedlo k vytvoreniu dnešnej spoločnosti.
